Roku dvetisíc ôsmeho, panovania roku dvanásteho kráľa nášho cteného, urodzeného pána Maxmiliána I., dovŕšiac stavu plnej mužnosti, sily a dôvtipu prijal v deň sedemnásty mesiaca decembra, dar z tých cností jeho skvelých a vlastností od urodzenej pani svojej prameniaci. V hodinách ranných, keď ešte ni slnko silu svoju na múry panstva jeho nerozlialo, vtedy za víchrice burácania objal po prvý raz prvorodeného syna svojho. Chlapča, oči ktorého, tvár i paže veľkosť ducha, silu a odvahu po svojom otcovi zdedenú prezrádzali. Ošklivosť, tomuto rodu kráľov typická len stvrdila, že veľkému otcovi sa veľký syn narodil. Iného mena chlapec prijať nemohol i preto sa mu odo dňa tohto šťastného hovoriť Maxmilián malo. Radostné časy tieto boli, kráľ mnoho kláštorov na dŕžavách svojich obdaril, mnoho osláv skvelých vystrojil a páni najurodzenejší skrížili lance v turnajoch veľkolepých na počesť princa malého. Zima tohto roku veru tuhá bola, tak v mesiaci prvom roku dvetisíceho deviateho prípravy na krst mladého princa započali, by tak kráľ s rodinou svojou opäť raz Boha medzi seba prijali a zbožnosť syna svojho zabezpečili. Vrúcna radosť a očakávania prechádzali krajinou. Nie všetci sa však tešili, nie každý mal srdce láskou k princovi, dedičovi naplnené. V deň odchodu kráľovského sprievodu do opátstva neďalekého, kde krstiny konať sa mali, na streche paláca havran usadol. Tiene hli sa, znamenie dorazilo, príjemca pochopil i do zbroje sa navliekol i prilbu nasadil a ticho do sprievodu gardy osobnej – za svojho kráľa hneď – sa zaradil.